|
Moskva nás víta ako sa patrí. Socialisticky. Hodinu a pol trpezlivo čakáme v rade, aby nás miestna ženščina v sklenenej ohrádke pustila do
krajiny. Jej priateľské "Suda smatríte !!!!" mi bude znieť v ušiach ešte dlho. Po ôsmich hodinách strávených na zemi na letisku Šeremetevo 1 svieži ako rybičky vstupujeme do malého Tupoleva, kde je príjemných
štyridsať stupňov a teplota každou minútou narastá. Aj pri najmenšom pohybe plávame vo vlastnej šťave. Podobná situácia sa opakuje aj v Bishkeku pri pokuse napchať do miniatúrneho batožinového priestoru
lietadielka JAK 40 všetku našu výstroj vrátane lyží. Pilotovi sa na tretíkrát podarilo zatvoriť zadné "dvere" letúna, chvíľku trvalo, kým sme vzlietli a o necelú hodinku vystupujeme v mestečku Osh. Posledné zásoby
nakupujeme na miestnom bazáre. Dá sa tu kúpiť takmer všetko. Milo sa na nás usmievajú ešte teplé kozie hlavy, rozrezaná krava sa snaží zbabelo ukryť za tučné muchy a osy, svieža krásna zelenina, hory voňavých sladučkých
melónov, bohato zdobené torty, voňavý chlieb a koláče, kozmetika, textil. Ľubozvučná kirgizština. Už aby sme boli v horách.Ráno "pósle závtraka" vyrážame. Míňame Kirgizov v ich klasických bielych klobúkoch
na koňoch. Deti cválajú na somároch, dve tri na jednom. Cesta ubieha parádne. Prší nám do auta a nedajú sa zatvoriť okná. Cestu nám pretína stádo voľne sa pasúcich koní. Strmé svahy sú starostlivo vydláždené ovčími a
kozími chodníčkami. Takto nás víta Base Camp vo výške 3800 m. Sneží a fučí. No...už to môže byť iba lepšie. Aj tu vládne tiché spojenectvo medzi ľuďmi z bývalého socialistického bloku. Na službách
máme zľavu jeden až dva doláre. Ludvík sa pri večeri vychvaľuje, že v svojej porcii našiel dva kúsky kozích črievok. Nie že by som mu závidela, ale nemusím mať všetko. Zajtra chceme dobyť C1 a súrne potrebujeme
somáre alebo kone na vynášku materiálu. Ráno som samozrejme ochorela. Z výšky. Somárov nikde. Doktor ma vyšetril a predpísal mi moje vlastné lieky, aj keď v akomsi múdrom slovníku nenašiel, aké lieky to
vlastne sú. Grckám, mám hnusné kŕče v žalúdku a bolí ma celý človek. Bezradne ležím pred stanom, všade okolo sú čerstvé konské hovná, pozorne ma sledujú domorodé deti. Tesne pri uchu mi somár okusuje trávu...
dovolenka za desiatky tisíc ! O pár dní večer popíjame so šéfom BC. Pýtam sa ho: Garyk, što ty? Rus ili Uzbek? Zamyslí sa a hovorí: - Máma býla Polljak i Ukrajinec. Pápa Rus i Uzbek. I ja?
Zahľadí sa ďaleko tými svojimi čistými modrými očami a povie: - Ja prósta čelavék. Chalani nakladajú batohy a sudy s materiálom na kone a somáriky Krátke dohadovanie o cene za kilogram a o päť hodín nás víta komfort
jedničky v 4300 metroch.Chalani budujú plošiny pre stany a Peter im na to grcia. Postupne pociťujú výšku aj ostatní. Ludvo machruje s opuchom pľúc, Jozefova hlava sa mení na boľavý výrastok na krku, len Juraj so
Štefanom majú nezdravo rýchle pohyby. O tri dni Peter osedláva akéhosi miestneho Hatátitlu a ide sa spamätať do base campu. Pôvodný zámer vystúpiť cez Lipkinove skaly časť výpravy vymieňa za pokus o
zdolanie vrcholu priamo severnou stenou, časť pôjde normálkou. Keďže v severnej stene bolo pomerne málo snehu, nehrozilo bezprostredné nebezpečenstvo lavín. Po pár dňoch teda naložení ako tie somáre stúpame do
dvojky. Vítajú nás zívajúce trhliny v ľadovci, zlaté slnko ždíme posledné zvyšky energie. Batohy sú čoraz ťažšie. Ideme naviazaní, niektoré trhliny vyzerajú dosť nechutne. Po piatich hodinách sa
odpájame od "normálky" a postupujeme viac vľavo, do steny. Každých tridsať krokov pauza. Šlapeme šesť hodín a C2 je stále v nedohľadne. Konečne záverečný výšvih. Prichádzame k malým studeným stanom. Sú ako
oázy. Naši českí spolubojovníci tu postavili doslova rekreačné stredisko. Všetka česť, odviedli pekný kus práce. Stany postavené vo viacúrovňových terasách, nad ich bezpečnosťou bdie obrovský ľadový serak. Vybaľujeme
karimatky, spacáky, prezliekame sa do suchého, po pár minútach prehovárania sa dokonca rozhorel aj varič. Zo stanu máme úžasný pohľad na padajúci ľadovec, v diaľke zapadajúce slnko farbí do pomarančova nekonečné
lúky a z nich vystupujú tajomné obrysy vzdialených hôr. Sme vo výške 5300 m, v severnej stene Piku Lenina. Na druhý deň sa vraciame do jedničky, aby sme o necelých 24 hodín opäť postupovali nahor, kľučkovali
pomedzi tmavé zívajúce diery ľadovca, aby sme zistili, že nám nefunguje varič, aby sme po takmer prebdenej noci prekonali ďalších tisíc výškových metrov do C3. Postupujeme do C3. Sedem postavičiek
s lyžami cikcakuje takmer kolmo nahor. Slnko sa do nás opiera celou silou. S pribúdajúcou výškou sa čoraz častejšie naskytuje starý známy pohľad na špice lyžiarok a predné hroty mačiek. Konečne sme
v cieli. Nasledujúce dve hodinky si vypĺňame kopaním plošiny pre stan. No... kopaním sa to ani veľmi nazvať nedá. Cepínom presviedčame modrý ľad, že stan bude stáť práve tu. Zatiaľ netušíme, že pred pár hodinami
dnes stáli na vrchole dvaja členovia slovenskej časti výpravy Štefan Tóth z Rimavskej Soboty a Juraj Kakódy zo Žiliny. Po štvordňovom relaxačno-rehabilitačnom pobyte vo víchriciach v C3 pod Rozdeľnou sa
rozhodli pre vrcholový útok. Náš prvý úspech. Pol šiestej ráno. Teplý spacák vymieňame za studené lyžiarky. Môj spolubývajúci Jirko Pleskač bojuje s varičom. Po polhodine varič boj vzdáva a Jirko varí prepotrebný
čaj a polievku. Čaká nás vrchol. Mrazivý belasý vzduch dáva tušiť, že útok sa podarí. Nastupujeme do steny. Naše hlboké stopy sa miestami strácajú na vyfúkaných ľadových poliach. Pár nádychov neznamená nič. Jeden
krok vpred, dva naspäť. S pribúdajúcou výškou ubúda kyslík, svaly dostávajú zabrať. Každý krok treba vybojovať niekoľkými nadýchnutiami. Siahnuť si až na dno psychických, aj fyzických síl. Tam je každý sám so
sebou. Spoznáva sa. Niečo nové sa v ňom rodí, niečo iné zomiera. Petr Novák je takmer neustále na čele a neúnavne prešľapáva stopu. Vyzerá, ako keby mal síl na rozdávanie. Po nekonečných ôsmich hodinách prichádzame
na vrcholové rebro. Čakajú nás ešte dva strmé výšvihy a objavuje sa pred nami vrcholové plató. Posledný výšľap a stojíme na vrchole. V diaľke vidíme odchádzať Ludvíka, ktorý vystúpil na vrchol po normálke.
Pripíname lyže a zahajujeme zostup. Zo začiatku je svah strmý a treba hľadať miesta, kde je snehu viac a nie je tak vyfúkaný. Práve pri prechode na takýto vyfúkaný sneh sa Petrovi pošmyklo a kúsok sa nechcene zviezol
kým zastavil. Jirko Pleskač fotografuje. Kúsok nižšie ho spoločne čakáme a potom pokračujeme v zjazde. V severnej stene sa zo zjazdu stáva boj. So snehom, s lyžami so svojou vlastnou únavou. Nie každý
oblúk je vzorový, zložité snehové podmienky dávajú zabrať našim už tak unaveným nohám a občasným pádom sa nikto nediví. Petr Novotný udivuje svojou vytrvalosťou a vykrajuje nekonečné množstvo oblúkov. Nakoniec sa všetci
postupne dostávame do C3. Niekto varí, niekto len unavene vlieza do spacáku. V noci nás zafúka v stanoch ešte viac ako minule a len tak tak vyliezame von. Nedarí sa nám naštartovať varič a preto sa snažíme čo
najrýchlejšie zbaliť a vyraziť dole. Jazda s naloženým batohom dáva znova zabrať, každý z nás si hľadá čo najjednoduchšiu trasu. Zastavujeme sa v C2, kde medzitým prichádza zvyšok expedície zbaliť ho.
Dostávame napiť, pomáhame pri odkopaní a balení stanov. Po nejakom čase pokračujeme v zostupe. Už nenaviazaní kľučkujeme medzi trhlinami, poslednú najväčšiu zlaňujeme a s lyžami na batohoch schádzame najstrmší
úsek zostupu. Na záver ešte lyže znovu pripíname a spúšťame sa na údolný ľadovec. 15 - 20 minút a sme v C1. Konečne. Objímame sa priateľmi a sme radi, že je to za nami. Zhadzujeme ťažké batohy, pijeme, jeme a znovu
pijeme nekonečné množstvo tekutín. Úspešný večer ešte spestruje dvojica Lapúnik - Žitniak svojím oneskoreným polnočným návratom. Všetci spolu sa na druhý deň fotíme a pomaly zostupujeme do BC. Úspech? Možno, pre každého
je úspechom niečo iné. |
